Potenciál hráčov zostal nevyužitý a trénerský post pôsobil prázdne. Tréner Dušan Galis, ako keby tam ani nebol. Pamätám si aj iného Galisa. Jeho odchod z tohto postu môže byť vyslobodením zo stereotypu pôsobenia našej futbalovej reprezentácie a vhodnou voľbou jeho nasledovníka je šanca že zavanie nový vietor, ktorý dofúka túto generáciu hráčov k výsledkom a úspechu vo futbale, po ktorom je slovenský divák tak lačný.
Nemôžem súhlasiť s názormi, napríklad aj Vojtecha Jurkoviča v SME, že bolo chybou po skončení minulej kvalifikácie na MS v Nemecku, kde sme skončili v baráži, angažovať znovu D.Galisa. Podľa mňa to bol dobrý krok smerom dopredu, čakal som to, napriek tomu že sa postup do baráže preceňoval a prezentoval takým spôsobom, ako by išlo o nejaký veľký úspech. Bol som rád, že nastane kontinuita v budovaní reprezentácie a čakal som že Galis zúročí svoje skúsenosti, poučí sa z neúspechov, zakopnutí, že bude mať prečítaných hráčov, s ktorými bude môcť efektívnejšie pracovať, pripraví rôzne varianty zloženia mužstva, pre rôzne spôsoby hry, podľa sily a herného prejavu súperov.
Karty boli rozdané dobre, nejeden z jeho predchodcov, ktorí nemali možnosť tak dlho pôsobiť pri reprezentačnom mužstve mu mohol iba tíško závidieť. Dušan Galis túto šancu nevyužil, doslova premárnil a premrhal šancu ktorá sa často neopakuje, devalvoval dôveru ktorú dostal, a to zrejme iba pre svoje egoistické politické ambície. Preto odísť bol najvyšší čas, ba povedal by som, že neskoro, malo sa tak stať už vtedy, keď bolo jasné, že zasadne do poslaneckých lavíc a angažovanosti v politike dáva prednosť pred futbalom. Stalo sa , tréner je preč, ale spolu s ním by mali ísť všetci tí, ktorí stratili súdnosť a nevideli že na dvoch, v Galisovom prípade dokonca na štyroch stoličkách sa naraz, ak to má byť seriózna práca, sedieť nedá. Nečinne sa pozerali ako sa reprezentácia potáca na hranici úspechu s neúspechom a čakali ako to dopadne. Dopadlo to mizerne a straty môžu byť obrovské, pretože čas beží a nikto z nás, vrátane hráčov nemladne.
V súvislosti s odchodom Galisa z postu reprezentačného trénera ma však zaráža, ako sa k tomu postavili hráči.
V médiách bolo už dávnejšie prezentované, že Galis uvažuje po zápasoch s Walesom a Nemeckom o odchode, tak je pre mňa nepochopiteľné, čo bolo hráčov po tom, ako sa otázka tohto postu vyrieši. Dokonca vraj podpismi a listom pred zápasom s Nemeckom, vyjadrili trénerovi Galisovi podporu. Toto všetko nabáda k zamysleniu, či sú si všetci vo futbale, vrátane reprezentantov, vedomí pokiaľ siahajú ich kompetencie. Pred zápasom s Nemeckom zrejme nemali hráči nič iné na práci, namiesto toho aby sa sústredili na zápas, zaoberali sa volovinami. Potom to tak aj vyzeralo na ihrisku.
Natíska sa mi otázka, čo budú títo hráči robiť, ak dostanú nového trénera a nedajbože, nebude podľa ich predstáv, alebo nebude náchylný na podobné „kamarádschafty“, ako doteraz.
Myslím že v do reprezentácie by mali byť povolaní hráči, ktorí vedia hrať futbal, majú kondíciu, niečím prevyšujú ostatných, neustále na sebe pracujú a musí to byť vidieť na ich napredovaní, musia byť stopercentne zdraví, musia hrávať, čiže dokázať sa presadiť v kluboch.
Tréner je na to aby s takýmto materiálom dokázal pracovať a dostal z mužstva maximum, za čo pochopiteľne nesie aj zodpovednosť.
Na Slovensku je to trocha pomýlené.V najvyššej ligovej súťaži dokážu funkcionári meniť trénerov ako na bežiacom páse a ten kto nie je dobrý pre jedno mužstvo, pre druhé už vyhovuje a tak sa dookola opakujú a striedajú tie isté mená . Určite je to výnosný džob, ale kvalitná trénerská práca ide bokom, hráči sú rozmaznávaní a robia si čo chcú, a za veľké peniaze od sponzorov, pred prázdnymi hľadiskami. Tu, v kluboch treba nechať trénerov pracovať, nechať ich budovať mužstvá na svoj obraz dlhšiu dobu a nemeniť trénera pokiaľ bol seriózne na základe istých kritérií vybraný, ale vyhodiť hráčov a pohľadať iných, trebárs aj v piatej lige, ale takých čo sa pobijú o miesto v prvoligovom mužstve a aj o reprezentačný dres. Samozrejme aj medzi trénermi treba oddeliť zrno od plevele. Čakal by som že tu bude smerovať kritika Milana Lešického, lebo v kluboch sa hráči formujú a do reprezentácie by mali prísť hotoví hráči nabalení všetkým tým, čo tam získali. Na trénerovi reprezentácie je potom už zodpovednosť za to čo všetko z nich dokáže vydolovať, a je to jeho umenie ak to všetko usmerní správnym smerom, zladí jednotlivcov do jedného celku, ktorý pracuje ako stroj na ceste za úspechom. Nedá sa vždy víťaziť, ale musí byť vidieť, že sa urobilo všetko pre to aby sa tak stalo.
Milan Lešický na jednej strane v SME načrtne odkiaľ smrdí ryba, ale na druhej strane sa alibisticky zastane Galisa, ale vlastne postu reprezentačného trénera ako takého, čo je vzhľadom na jeho trénerskú prax v minulosti, ale možno aj s jeho výhľadom do budúcnosti pochopiteľné, zabúda však že takú šancu ako mal teraz Galis, nemal pred ním nikto. On však s ňou naložil tak, ako naložil.
Podobnú šancu by mal dostať aj jeho nástupca, treba ho starostlivo vybrať aj z hľadiska dlhodobejšej perspektívy. Mal by to byť človek ktorý je dobrý psychológ, typológ, stratég a majster kombinácie. Človek ktorý s lavičkou a hráčmi na ihrisku žije, je s nimi mentálne spojený a dokáže reagovať na vývoj zápasu. Človek ktorý reprezentáciou žije neustále. Takých nie je veľa, ale pre štátnu reprezentáciu sa ho oplatí hľadať a verím že sa aj čoskoro nájde, aby pokračoval vo všetkom pozitívnom čo Dušan Galis začal, ale nedokončil.
